Poseidón Mazu.

Dostali sme pozvanie na nedeľný obed od Kua ku jeho rodičom na vidiek. Každý rok pripravujú rodinné stretnutie pri príležitosti osláv čínskeho boha Mazu - boha mora.

Stretne sa rodina, poobedujú spolu, pomodlia sa a pozrú si sprievod s bohmi, ktorý pôjde do ich miestneho chrámu. Najprv som váhala, či tam s deťmi ísť, lebo okrem Kua z ich rodiny nikoho nepoznám a ani miesto, kam sme mali ísť. Náš flegmoš prístup opeť zvíťazil a vyrazili sme.
Na stanici nás už čakal Kuo (manžel si ho stopol v horách a odvtedy sú priatelia) a odviezol nás k jeho rodičom. Už po ceste sme obiehali autá vezúce bohov, nazdobené s množstvom hudobníkov, ktorí mali pocit, že musia vymlátiť z bubna dušu... to bol sprievod, ktorý šiel presne tam, kam my. Kuovi rodičia totiž bývajú hneď vedľa chrámu.

Mazu, zelený variant a červený variant.

Jeden z bohov zo sprievodu.

Jeho rodina nás veľmi milo prijala. Matildu mi odobrala Kuova sestra, ktorá jej okamžite šla do chrámu ukázať, čo sa deje a naše druhé kurča v tom hluku zalomilo a tvárila sa, že ju nič nemôže zobudiť. Kuova mama ju prevzala s kočíkom a nás poslala tiež do chrámu.

Nie toto nebol náš obed, toto jedlo doniesli ľudia do chrámu.

Dorazil sprievod áut, ktoré vyvenčilo malých miestnych bohov a za nimi nasledovali veľkí bohovia, ktorí to dali po vlastných, kývali sa v rytme bubnov a pozdravili boha a potom začal cirkus...

Najprv tanec s ružovým drakom, potom čierne tancujúce levy a na koniec dva žlté, ktoré podľa mňa boli vrchol programu. Dvojica mladých mužov (nikdy netuším koľko majú Taiwanci rokov), zabalený v deke predvádzali akrobaciu na tyčiach - alebo skôr tanec. Cirkusy moc nemusím, ale toto malo úplne iné čaro. Môžno tým, že to bolo určené bohovi, vonku pred chrámom a celé to malo sviatočnú atmosféru. V každom prípade boli obdivuhodní rovnako ako ostatní členovia skupiny, ktorí ich sprevádzali na bubnoch. Inak v "čínskom" svete existujú majstrovstvá Tancujúcich levov na medzinárodnej úrovni.
Celé vystúpenie zavŕšili spoločným vybitím sa na bubnoch, pri ktorom som cítila každý úder v žilách. Poznáte ten pocit, keď idete z koncertu z malého klubu a nepočujete nič, len také pískanie v ušiach? Tak tak nejak to bolo, keď skončili.

Tancujúce levy nám ochotne zapózovali.

Dav sa rozišiel domov a zostali sme len my s Kuovou rodinou A opera. Počas celého predstavenia bežalo pred chrámom divadlo na pódiu, kde v krásnych kostýmov hrali herci operné predstavenie a absolútne nikto si ich nevšímal.Išli ako píly ďalej, aj keď sa už všetko skončilo, ľudia sa šli domov najesť. Prišlo mi ich ľúto, že toľko námahy a ľudia na nich dlabú, keď mi Kuo vysvetlil, že to je predstavenie pre boha Mazu.
AHA.

V dome nás už čakali, ako inak všetky možné morské potvory a ryby a polievky, ryža a koláčiky. V celom dome  bolo rozostavaných 5 stolov s rovnakými jedlami a pri každom stole bolo 7-8 ľudí. Počas jedla sa vždy nejaký stôl zdvihol a šiel pozdraviť a pripiť si s iným stolom. Vtedy trebalo paličky odložiť, zdvihnúť pohárik a pripiť si.

Toto je časť z nášho obedu. Mňam! Hýrilo farbami ako celý deň...

Po jedle sme sa vyteperili pred dom von, odkiaľ bol nádherný výhľad na oceán.  Pozerám do vody a pýtam sa Kua: "Čo sú tie tyčky, čo trčia z oceánu?
To sú chladiarenske veže jadrovej elektrárne. " odpovedal mi ako inak s úsmevom.
Zamrzol mi výraz na tvári, hoci bolo vonku taiwansky teplo. Hlavou mi preblesla rádioaktívna spomienka na tie morské potvory, čo sme práve dojedli, keď ma manžel našťastie vrátil dole s poznámkou, že tá elektráreň nikdy nebola dokončená a spustená kvôli tomu, čo sa stalo vo Fukušime.
Doznievali posledné dejstvá opery a nastalo konečne božské ticho. Mazu sa vrátil do mora, my do Taipei, bohatší o krásny zážitok.