Z pekla do neba.

Leto v Taipei je pekelné - doslova. Veľmi vysoké teploty (ktoré tento rok začali už v apríli) a do toho vysoká vzdušná vlhkosť, smog z mesta, pálivé slnko...výsledok je, že sa schovávam kde môžem a keby sa dalo chodiť po kanáloch - tak aj tam zaleziem. Teplo mám veľmi rada, ale táto kombinácia bola únavná. Najhoršie je, že je to proste nonstop. V noci teplota neklesá pod 30. A cez deň je v tieni 35 a viac. Na Slovensku sa za tropickú noc považuje teplota nad 20 °C. Ha! Len by som o tom mohla snívať, keby sa dalo späť. Keď si predstavím tie chladné rána na Slovensku, príjemné nočné teploty...


Tak sa nám cnelo za Slovenskou tropickou nocou, že sme sa ju rozhodli si užiť aj na Taiwane. Ujsť z toho pekla aspoň na chvíľu. Takého dva a pol kilometra výškového by mohlo stačiť.

Vybrali sme sa teda do Alishanu.

V Taipei sme sadli na rýchlovlak smerom do Chiayi, čo je mesto na juhozápade Taiwanu asi 270 km od Taipei. Taiwan High Speed Rail je vláčik Shinkanzen od Japoncov robený na mieru pre Taiwan. Dal to za hodinu a pol. 

Taiwan High Speed Rail v Chiayi.

V Chiayi sme sadli na autobus a zaútočili sme na kopce. Začali sme v 69 metroch nad morom, a čakalo nás 2000 metrov smerom hore do Alishanského národného parku. Alishan má najvyššie kopčeky len 2500 m n. m. no okolité kopčeky majú 4000 m n. m. Dve hodiny sme sa krútili do kopca po serpentínach. Vzdialenostne sme prešli len nejakých 40 km, no výškovo sme dali naozaj 2 km. Mali sme však vynikajúceho šoféra a na rozdiel od tých taipeiských hnojovozičov v mestskej hromadnej doprave, išiel veľmi citlivo. Dve hodiny krútenia sa odporúčam len ľuďom so silným žalúdkom.

Postupne, ako sme stúpali, vynárali sa nám nádherné výhľady dole do údolia. Toto pohorie je kolmé a vysoké a i napriek tomu je husto zalesnené. Tesne pred cieľom sme prechádzali cez dedinky, ktoré sa venujú  pestovaniu povestného alishanského vysokohorského čaju. Čajové plantáže končili pred bránami národného parku, keďže tam je takáto hospodárska činnosť zakázaná.

Naša teória o vzdialenosti od pekla a nižšej teplote sa potvrdila. Svetelná tabuľa pri vstupe do parku ukazovala 17 °C a to bol obed. Nevedela som sa dočkať, kedy pocítim na koži tú teplotu. Svieži vzduch, nízku teplota, vôňa cypruštekov,

áno sme v nebi...

Peklo - výhľad zo 101tky (mrakodrap vysoký 508 m) na nočný Taipei.

Nebo - výhľad z jednej z vyhliadok v Alishane (2500 m n.m).

A sme tu a čo teraz? Čo sa tu dá robiť? Mne teda úplne stačila tá zmena klímy do maximálnej spokojnosti. No zvyknutí zo Slovenska - hurá na turistiku. Bála som sa, že to nebude možné s dvoma malými deťmi. No aj tak na turistiku, ktorú poznáme zo Slovenska sme museli zabudnúť. Vošli sme do miestneho turistického informačného centra, kde sa anglicky dalo dohovoriť zhruba ako slovensky. Vyfasovali sme mapu turistických chodníkov. Bola to schematická mapa, bez vrstevníc, v ktorej sa dalo veľmi ťažko orientovať. Lebo ste netušili čo je hore a čo dole a či sa tam vôbec dá dostať... Proste pekný farebný obrázok.

V korune cyprušteka.

Po parku sa dalo pohybovať len vláčikom, elektrobusmi alebo organizovane cez cestovku. Iným vozidlám bol vjazd zakázaný. Samozrejme s výnimkou miestnych. Ubytovanie bolo tiež iné, než je u nás zvykom. Všetky ubytovacie zariadenia sú mimo parku a sú na jednej ulici vedľa seba. Sú to akoby malé penzióny (oni ich volajú hotely), ktoré boli postavené v radovke. V parku bol len jeden hotel. Vysokohorské chaty tu nie sú.

Alishanský les.

Kamarát musel. 

Okrasným višniam už trebalo oporné paličky.

Zaujímavé boli raňajky v hoteli. Chceli to byť švédske stoly, no v názve to skončilo. Lebo na misiach boli pražené arašidy, nejaké kandizované ovocie - sladké jak šľak, nakladané huby, parené buchty (bez náplne), dusená kapusta, niečo chlpaté a hnedé (vyzeralo to ako cukrová vata a chutilo za arašidmi ale vraj to bolo bravčové) a ryžová voda.

Švédske stoly podľa Taiwancov.

Taiwanci sú strašne leniví, čo sa týka chodenia. Asfaltka viedla úplne až na najvyššiu vyhliadku, kde sa ráno nechajú vyviesť cestovkou alebo vlakom, pozrú si východ slnka a idú domov, samozrejme vlakom alebo autom. My sme tam šli peši lesnými turistickými trasami cez deň a nikde živej duše. Po ceste späť sme stretli nejakých belochov, ktorí sa rovnako dezorientovane pýtali koľko je to hore a kadiaľ, lebo mali rovnako "peknú" mapu.

Elektrobusy v parku.

Jazierko hore v nebi.

Strom troch generácií - tri generácie stromu.

Turistický chodník

Vyhliadka v oblakoch vo výške 2500 m n. m.

Z vyhliadky by sa dali pozorovať okolité kopčeky keby neboli úplne v oblakoch.

Turistické chodníky boli postavené v lese a viedli okolo starých stromov. To je aj hlavným cieľom návštevníkov Alishanu, obdivovanie 3000 rokov starých Cypruštekov. Stromy majú pri sebe tabule, ktoré informujú o ich veku, výške, obvode, no bohužiaľ občas mylne. Problémom je však angličtina, nie čínština. Potom sa dozviete z tabule, že priemer zjedol prsnú výšku a podobné somariny.

Takéto tabule boli pri stromoch. Táto hovorí viac o kvalite taiwanskej angličtiny. Miesto Obvodu napísali priemer - a teda 11m priemer kmeňa by som rada videla. Ale informácia o tom, že priemer dokonca zjedol prsnú výšku, nás pobavila.

Všetky chodníky v lese sú buď drevené so zábradlím alebo kamenné. V podstate nemáte šancu šlapnúť na pôdu nikde v parku.
Celý tento lesík je mix Cypruštekov (Chamaecyparis formosensis) a Taiwanií (Taiwania cryptomerioides). Vďaka týmto dvom drevinám les nádherne voňal. Staré stromy boli naozaj ohromujúce. Obvody v prsnej výške sa pohybovali okolo 8 m. Najviac sme videli 11m obvod na Cyprušteku.
S kočíkom sme zvládli všetky trasy, okrem jednej. To sme si povedali, že deti vezmeme radšej na ruky  a kočíky sme nechali v budhistickom chráme. Po dvoch hodinách boli kočíky stále tam aj s našimi vecami.

Budhistický chrám v Alishane. Tu sme nechali kočíky.

Vôbec som si nepripadala, že som v takej nadmorskej výške. Predstavte si na našom Lomničáku vysoké stromy s hustým lesom, príjemných 20 stupňov, farebné motýle veľké ako ruka a opice. To sme však netušili. Aj mi bolo divné, prečo sú hore na zábradlí psie hovná, no keď sa na nás prišli pozrieť na vyhliadku opice, tak mi došlo. Len neviem či tá vyhliadka bola pre nás alebo pre tie opice...

Alishanská opica.

Idete z toho zábradlia...

Celkový obraz zaklincovali čínske turistky. Na turistiku mali oblečené dlhé hodvábne šaty, biele čipkované tenisky na opätkoch, samozrejme veľké klobúky, veď čo keby lese na nich zasvietilo slniečko...čudujem sa, že si s tými ich "selfie" tyčami nepovypichovali oči. Na druhej strane - terén bol naozaj porovnateľný s mestom, asfaltka a drevené chodníky vyzerali akoby ich každý deň niekto čistil wapkou, vysušil fénom a doleštil do sucha handrou. (A potom prišli opice...,ale bez slivovice, pozdravujem Fíhu).

Posledné čo stojí za zmienku, je neschopnosť Taiwanu rozvíjať turizmus na ostrove. Oni sa veľmi snažia, no absolútne netušia čo majú robiť a miesto toho aby si najali niekoho zo západu, kto by im pomohol, tak tápajú.
Prišli sme z túry na hotel. V hoteli sa nevarí. Ponúkajú len raňajky. Tak sme sa šli najesť von do vývarovní. Chceli sme si dať čaj, samozrejme Alishanský. Tak v lokalite, ktorá je preslávená čajom, nenájdete jedinú čajovňu. Čaj si kúpite len v stánku s občerstvením na ulici. Vybrala som si čierny. Keď som videla čo sa deje, čudovala som viac ako tým hovnám na zábradlí... teta zobrala krabičku Twinings a vytiahla z nej Lipton a ten mi zaliala do pohára... tak to bol ťažký vtip. Nemám nič proti jednému ani druhému, ale v Alishane??? Tak sme sa pýtali či nerobia nejaký výlet na čajové plantáže. Nerobia. O piatej večer sme chceli ísť ešte von - no elektrobusy tu už nepremávajú po piatej hodine. O 21:00 všetko zatvárali a o 22:00 bolo také ticho, že aj vtákov vypli. Z lesa nebolo počuť absolútne žiadne zvuky, úplná tma. Také ticho som ešte nepočula. Ako z japonského sci-fi hororu. Proste tam šla spať aj atmosféra no i napriek týmto hlúpostiam sa Alishan oplatí vidieť a zažiť.
A predsa ešte niečo pozitívne. Bála som sa, že mi tam bude v noci zima. Lebo oni kúrenie nepoznajú a v horách je v noci okolo 12 stupňov a pri ich nič netesniacich posuvných oknách je to vcelku zima na spanie, zvlášť keď nemajú periny. Bála som sa aj kvôli deťom, no čakalo ma prekvapko na izbe. Postele boli elektrický vyhrievané. Tak sa nám spinkalo ozaj ako v nebíčku na čerstvom vzduchu a v teplúčku.

Tento bol najväčší.