Sedím si tak v parku v altánku, okolo spievajú (sem tam aj vrieskajú) vtáčiky a kŕmim svoju staršiu dcéru Matildu. Tá zrazu začala mňaukať. Nevie ešte rozprávať, ale zvieratká napadobňuje s obľubou.
"Áno, tak hovorí mačička...", chválim ju. No ona neprestáva a mňauká stále dokola. No tak som sa otočila a vidím pod lavičkou rozvalenú mačku - úplne rovnakú ako tie naše dedinské. Obyčajná malá múrovaná mačka.
"Mačička", hovorím.
Otočím sa späť ku dcére a pokračujem v kŕmení. Zrazu Matilda prestala mňaukať a ja som si uvedomila, že aj vtáky prestali spievať a nastalo hrobové ticho...
Otočím sa znovu a prásk! Tá malá mačička zletela dole zo stromu aj s hromadou lístia a s niečím dvakrát väčším, než bola ona v papuli. Zrejme sme ju inšpirovali a vybehla si hore na strom po obed.
Ulovila holuba (hrdličku?) a následne si flegmaticky odkráčala so svojím okrídleným potkanom v papuli.
Matilda vie napodobniť aj krokodíla. Dúfam, že nezažijem, že na mňa Matilda začne cvakať zubami niekde v parku...
0 komentárov:
Zverejnenie komentára