SEVA, LEGO, TETRIS, KYOTO.

Rozmýšľali sme s mužom, kam vypadnúť na pár dní z Taipei. No ak sa už máme niekam trepať s dvoma malými deťmi, tak nech to stojí zato. Moja voľba priemerného podpovrchného cestovateľa bola jasná.
Kyoto.
Jo to z Taipei čo by jadeitom dohodil, takže sme sadli na lietadlo do Osaky a zamávali sme jej z vlaku priamo do Kyota.

V nejakom blogu som čítala, že Kyoto je najlepšie miesto na život. Bolo načase to overiť.
Bývali sme v guest house pod Strieborným pavilónom a nášmu hostiteľovi som sa teda pekne predstavila už prvý deň. Moje prvé kroky v dome viedli na wc. Pozerám na ten digitálny panel s japonskými znakmi, ktorý je na záchodovej doske. A po kaderníckych službách môjho pozadia v podobe umytia a fúkania som nemohla násť to správne tlačítko na splachovanie. Tak som šla za našim hostiteľom, že keby bol taký milý a ukázal mi ako sa splachuje záchod. Veľmi ochotne mi ukázal páčku na boku napúšťacej nádržky, aké sú na našich starších záchodoch. Cítila som sa ako úplný idiot a určite si to o mne musel mysliť aj on, aj keď to nedal najavo.
Interiér domu voňal drevom a trávou vďaka úžasným trávovým rohožiam - tatami. Nazvala by som ho moderným Ryokanom (tradičný japonský dom), lebo jeho vnútornosti zodpovedali japonskému sci-fi. Vstup do domu bol ako do laboratória. Na klávesničke pred domom sme vyťukali kód, odsunuli sa dvere a vitajte. Otváravé dvere boli len na chladničke.

Náš guest house.

Naša spálňa - trávové rohože tatami.

Vodovodná batéria vane.

Spálňa predstavovala spanie ako na lúke, len pohodlnejšie. Trávové rohože pokrývali celú plochu spálne. Príjemne a intenzívne voňali. Na nich sme mali položený každý svoj Futon (veľmi tvrdý bavlnený matrac s vankúšom a perinou). Biele papierové posuvné žalúzie osadené v dreve boli krásnym doplnením tejto izby bez nábytku. Všetko v dome bolo tak dokonale urobené. Bol prázdny, no nebol. Lebo sme tam boli my.
Začali sme podozrievať majiteľa, že ten dom si dal vytlačiť na 3D tlačiarni, lebo sme neboli schopní nájsť ani spoje na papierových tapetách. Všetko na mm sadelo. Proste dokonalosť.

Domy v meste boli také čisté, biele. Aký to rozdiel oproti taiwanským domom, zarasteným riasami odspodu až po strechu. Na Taiwane je všetko zelené vrátane stavieb. Z okien, balkónov ríms - odvšadial trčí niečo zelené, až to miestami vyzerá ako v americkom katastrofickom filme, keď mesto opustia ľudia a rastliny začnú rásť úplne všade. Tak Kyoto je pravý opak. Sivé a biele budovy v prísne pravouhlej uličnej sieti. Kyoto je jedna šachovnica plná kociek a priamok a čistých plôch. Orientácia úple zúfalá, lebo všetky ulice vyzerajú rovnako, všetky domy sa na seba podobajú a všetko je biele alebo sivé. Historické záhrady a chrámy sú oplotené vysokými múrmi v tomto pravouhlom šialenstve a nedá sa orientovať ani podľa nich, lebo ich nevidno. Sú to vlastne oázy histórie, prírody a umenia s náboženstvom v sterilnej  betónovej šachovnici. Samotné mesto je naozaj bezútešné. Zachovalo sa síce pár starých uličiek z pôvodného Kyota, no tie mi pripomínali centrum Prahy okolo Karlovho mosta. Davy turistov, suvenírové obchody jeden vedľa druhého a atmosféra starého Kyota je dávno fuč.

Stará ulička v Kyote. Suvenírové obchody jeden na druhom. 

Ľuďmi v jukate (letné kimono) sa to v meste len tak hemží. Všetko sú to turisti. Požičovne jukát i kimon sú na každom kroku. Tešia sa veľkej obľube najmä u čínskych turistov. 

Táto geiša je ale pravá.  Bola veľmi ochotná. A vlastne sme mali šťastie, že sme ju stretli. 

Uličná zeleň je snáď z 90% tvorená ginkom. Sú to opadavé stromy, takže v zime musí byť Kyoto ešte sivšie ako v lete. Káble vedú rovno cez tieto staré stromy a očividne to nikoho netrápi. V mieste kde prechádzajú káble cez strom je chránička na káble. U nás sa deformujú a znehodnocujú stromy orezom kvôli káblom a pritom výmena elektrického kábla je niekoľkokrát lacnejšia ako spoločenská hodnota stromu, ktorý je napadnutý dvojnohým škodcom zvaným elektrikár.

Aleje z ginka veselo rastú v kábloch. No a čo že rastú v krajine tajfúnov a zemetrasení, nikomu to nevadí. 

Autá sú tiež hranaté. Perfektne zapadajú do tohoto tetris mesta.

Tradičné japonské domy - sú skôr výnimkou.

Môj prvý dojem z Kyota bol: "ach aké biele mesto - také jednoduché a čisté línie. Behom týždňa sa mi to prejedlo a už mi bolo smutno za riasami obrastným Taipei s jeho životom, ktorý v tomto meste kypí snáď 24 hodín denne. Za jeho kriklavými reklamami na každom dome pozváranými krížom krážom cez seba, za ľuďmi na uliciach. Inak v Kyote večer na ulici po siedmej zdochol pes. So zatvorením chrámov a obchodov ide mesto spať alebo sa presúva do barov. Taký ten večerný gastro uličný zážitok aký funguje na Taiwane, tu nie je.  V centre na jednej hlavnej ulici je život tak do zatvorenia posledných obchodov, čo bolo okolo 23:00 pre turistov a potom aj tam padla. Naša štvrť, a to sme boli prakticky hneď pri centre bola po siedmej večer v júli úplne mŕtva. Akoby ju vyludnili. Žiadni ľudia, žiadne autá.

S klesajúcim slnkom v Kyote neklesá len počet ľudí na ulici, ale aj teplota.  V noci sa tam dá normálne spať pri otvorenom okne a bez klimatizácie! V Taipei keď som vyšla ráno z domu, jedna facka sprava, druhú zľava, obleje Vás pot, a takto nasolený môžete vyraziť do útrob taipejskej rúry. Večer to nie je zásadne iné. Bol to príjemný relax, vyjsť v Kyote ráno na ulicu s príjemným chladným vánkom a "slabučkým" slniečkom a hurá do záhrad.

Záhrady boli mojim hlavným cieľom v Kyote. Stihla som ich 20 za týždeň a bol to slušný maratón. No bola to len omrvinka, lebo v samotnom Kyote je cez 1600 chrámov a každý má záhradu... Poznáte iné miesto na svete, kde by v jednom krpatom meste mali aspoň tých 20 záhrad, z ktorých niektoré mali cez 700 rokov (síce po rekonštrukcii) a boli prístupné pre verejnosť?

(O záhradách píšem v samostatnom príspevku - Poviem Vám tajomstvo.)

Záhrady mali jednu nevýhodu, Veľmi krátke otváracie hodiny. O štvrtej padla! Niektoré skôr.
Hľadali sme teda program na poobedie aj pre deti. Vyskúšali sme detské centrum, veľmi podobné (vlastne rovnaké), aké sú všade v Taipei. Jediný rozdiel je v tom, že je tam zakázané fotiť. Ani vlastné dieťa nemôžete. Takže foto nemám. Príjemným spestrením oproti Taipei je malá reštaurácia vnútri, kde  sa dá jesť, či už donesené jedlo alebo si objednať. Najväčšia paráda ale nastala počas hudobného programu. To som až neverila očiam, čo pani dotlačila na hernú plochu. Obrovský starý drevený flašinet na kolesách. Pani, čo točila kľukou mala čo robiť...druhá vkladala vejárovo poskladané tabuľky, ktoré prehrávali klasické detské pesničky. Bolo to úžasné divadlo a deti až onemeli od úžasu (ja tiež). Ale flašinet mi odfotiť dovolili.

Flašinet z indórového ihriska pre deti.

Druhým oživením bolo ihrisko v botanickej záhrade hneď vedľa skleníkov. Boli na ňom okrem štandardných preliezok obrovské muchotrávky, ktoré ukrývali v sebe poklad. Boli to detské knižnice. Dieťa prišlo, vybralo si knižku a keď dočítalo, vrátilo. Žiadne kontroly, zapisovanie, nič. Bol k nim voľný prístup. Tak toto mi veľa napovedalo o Japoncoch.

Muchotrávkové knižnice v botanickej záhrade.

Požičaj a vráť - veríme ti.

Originálne manufaktúry z Kyota.
Chceli sme niečo originálne z Kyota, niečo typické z tohoto mesta. Manžel objavil starého výrobcu nožov a vôbec čohokoľvek krajne nebezpečného nielen v kuchyni.
Manufaktúra sa volala Shigeharu, a bola tu v Kyote založená ešte "pred vojnou" (nie 2. svetovou, ale pred Onin vojnou), takže má niečo cez 800 rokov. Je najstaršia v Kyote a darmo ju budete hľadať na internete. Majú proste tento jeden kamenný obchod s dieľňou v Kyote, kde vyrábajú tieto umelecké diela. Nikde inde sa nedajú kúpiť.

Pán "výrobca". http://www.geishasblade.com/

Keď do obchodu vošiel manžel, odohrala sa scéna z Harry Pottera, keď si šiel kúpiť kúzelnú paličku. Pán, čo nožíky vyrába ho okamžite odhadol na konkrétny nôž, a priniesol ho v krabičke na pult. Bola to láska na prvý pohľad. Magický okamih! V našej kuchyni má síce ťažkú konkurenciu v podobe kinmenskej "mačety" z damascénskej ocele, takže ešte čaká na svoj veľký deň.

Druhú manufaktúru, ktorá sa v Kyote oplatí navštíviť je SOU-SOU. Táto odevno - textilná firma, ktorá pracuje s bavlnou bola založená nedávno - v roku 2002 a kombinuje tradične vyrábanú bavlnu s novým dizajnom. Navrhnú si vlastné látky, vyrobia ich a potom z nich šijú tradičné japonské oblečenie. Bavlna je v rôznych gramážach (od jemých ako pavučinky na kimoná až ho hrubé poťahové látky).

Látky v obchode SOU-SOU a ich tabi topánky.

Japonská silueta podľa SOU-SOU.   www.sousou.co.jp.

V Kyote majú niekoľko obchodov s oblečením a neuveriteľnými japonskými Tabi topánkami a jeden obchod je len s látkami. Bože ale akými... Musela som sa tam vrátiť ešte raz po ďalšie látky.
Ak Vás baví japonská móda (teraz nehovorím o kavají či komiksoch), ktorá nie je "na telo" ako tá naša, tak tu si určite prídete na svoje. Ich oblečenie vás neobmedzuje v pohybe a nekopíruje vašu postavu. Oblečenie skôr vytvára určité jednoduché siluety, v ktorých je vaše telo ukryté a nevystavuje sa na obdiv okoliu. To je asi najzásadnejší rozdiel oproti našim siluetám.

Po Kyote sa inak oplatí chodiť na bicykli. Je tu veľa požičovní, ale aj veľmi prísne tresty pre neposlušných cyklistov. Hovorím o trojmesačnom väzení, či verejnoprospešných prácach.
Chodiť pešo medzi jednotlivými zaujímosťami neodporúčam. Sú relatívne blízko seba. NO iba rohy týchto objektov.  Vstup do objektu je len jeden a môžete si byť istý, že bude zásadne vždy z opačnej strany, než prichádzate. Areály su oplotené a musíte ich obísť dookola, aby ste sa tam dostali. Obvody chrámov sa merajú na kilometre. Takže sa unavíte len chodením okolo plota a neuvidíte nič kvôli vysokému plotu. Druhá možnosť je mestská doprava. Chodí často a všade. V autobuse u vodiča sa dá kúpiť celodenný lístok, ktorý sa vám vyplatí už po troch jazdách. Ideálne sú autobusy č.100+, ktoré sú turistické. Má menej zástavok ako bežné linky a chodí ku väčšine zaujímavostí. Takže dporúčam si nájsť ubytovanie na tejto linke. Metro na mňa neurobilo dojem. Prišlo mi veľmi špinavé a ošumelé. Som príliš rozmaznaná tým Taipeiským.

Aj takto sa dá v Kyote  pohybovať. Je pravda, že v jukate na bicykli by sa šlo dosť ťažko.

Inak orientácia podľa máp autobusov môže byť miestami mätúca. Na mape budete mať zakreslenú jednu zastávku s 10 linkami, no v skutočnosti sú to 4 zastávky na križovatke, každá v inej ulici, pokojne 500 m od seba vzdialené. Pri vystupovaní je to jasné, ale pri nastupovaní si dobre všimnite kde stojíte a či tam stojí vaša linka, na ktorú idete a či ide tým správnym smerom. Názov zastávky nestačí. Nezabudnite, že sa jazdí vľavo a všetko sa teda zrkadlovo točí. Ja som sa kvôli tomu teda nabehala!
Čo sa týka jedla, tak Kyoto je drahšie ako Taipei tak dvojnásobne.  Aj convenience store sú drahšie a zďaleka tam nie je taký parádny výber ako na Taiwane, hlavne čo sa týka neuveriteľných taiwanských mliečnych nápojov. Kyoto si v tomto ani neškrtlo. V potravinách ma najviac pobavil vyprážaný bravčový rezeň so zemiakovým majonézových šalátom. Tak toto by som v Japonsku nečakala. V bežných potravinách stálo jedno stredné jablko 3 eurá. Celkom nás pobavili v reštaurácií, keď sme si vypýtali menu v angličtine. Doniesli nám prepis svojich znakov do latinky. Vééééľmi nám tým "uľahčili" výber. Strieľali sme naslepo, ale všetko bolo dobré.

Vonku chutí najlepšie.

Po tomto výlete som bola mŕtva nie len z chodenia, ale aj rozmýšľania. Kyoto je mesto, ktoré vo vás odštartuje množstvo otázok, nech už riešite čokoľvek. Nechajte si naň a na seba viac času. Týždeň je absolútne málo. Ja som ho navštívila v júli. Turisti boli všade a hodne, no viem si predstaviť, že v čase kvitnutia višní a sliviek na jar to tam musí byť turistický masaker. Rovnako ako na jeseň, keď sa im začnú vyfarbovať všetky tie javory, čo sú v záhradách a po okolitých kopcoch. Záhrady musia mať svoje čaro aj v zime, ale neviem si predstaviť v nich posedieť a meditovať, keď je vonku sneh a mráz. Kyoto odporúčam v čase vegetácie. Jednoznačne.

Jedna z obchodných pasáží v centre. 

Toto je Kyoto mimo sezóny. Nechcem vedieť, koľko je v tomto mestečku ľudí počas kvitnutia višní a sliviek.

Na týchto odkazoch nájdete viac informácií o manufaktúrach

nože                          http://openkyoto.com/stores/real-kyoto-knives-aritsugu-knives.html
látky SOU-SOU       http://kikaku.sousou.co.jp/2016a/?
látky a všetko potrebné pre šitie:   http://www.nomura-tailor.co.jp/shop/
linky autobusov        http://inst.uno.edu/japan/docs/bus_navi_en.pdf

príspevok o záhradách                   Poviem vám tajomstvo.