Nastúpila som dnes v Taipei do autobusu s dvojkočíkom s deťmi. Zaparkovala ho na mieste pre kočíky hneď vedľa prioritných sedadiel pre ľudí, ktorí potrebujú sedieť. Sedeli tam dvaja starší páni. Šofér vyliezol zo svojej kabíny, poprosil sediacich pánov, aby vstali a usadil ich na iné miesta. Potom vzal mňa a usadil ma vedľa mojich detí. Až potom sme sa pohli ďalej.
Keď sa mi to stalo prvýkrát, tak som si pomyslela, že mám dnes šťastie na milého človeka, no stáva sa mi to na rôznych linkách. Som dieťa šťasteny...? Nie, to je proste ľuďmi.
Doma v Košiciach sa mi tiež pravidelne niečo stávalo v autobuse. Vodiči mi často privreli kočík s dieťaťom do dverí prázdneho autobusu. Ja som zostala vonku a polka môjho dieťaťa bola v autobuse a polka vonku. Viete čo bolo najhoršie? Že tých 5 ľudí, čo v autobuse bolo, sa len tupo prizeralo. Šofér sa ani neunúval ospravedlniť. Som v Taipei cudzinec a prisťahovalec a i napriek tomu sa ku mne miestni správajú krajšie ako vlastní krajania doma.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára